Uniesli ho reptiliáni! David zmizol na pár hodín. Keď sa vrátil, nebol to ten istý chlapec

„Volám sa David Seewaldt… a toto je to, čo sa mi stalo. Neviem, či mi uveríte. Ale konečne viem, že som si to nevymyslel.“

Bolo to v roku 1967, mal som štrnásť rokov. Žil som v kanadskom mestečku Calgary a v ten deň som bol u kamaráta. Nič výnimočné, len obyčajný večer. Vonku sa stmievalo, bol chladný novembrový vzduch a ja som šiel peši domov. Kráčal som po známej ceste, ale cítil som čosi zvláštne – akoby ma niekto sledoval.

Najprv som si myslel, že sa mi to len zdá. Ale potom… som to uvidel.

Vo vzduchu viselo niečo obrovské. Okrúhle, kovové, strieborné… bez hluku, len ticho. Stálo to tam, len pár metrov nado mnou, akoby porušovalo všetky fyzikálne zákony. Cítil som, ako mi stuhli nohy. Nedokázal som sa ani pohnúť. A vtedy som počul ten zvuk. Nevedel som ho opísať – ako keď vám bzučí v ušiach, alebo ako elektrický transformátor. Neľudské, mechanické… ale živé.

Zrazu som pocítil, že sa vznášam. Zdvihlo ma to hore, akoby ma niečo neviditeľné uchopilo. Nedokázal som kričať, nedokázal som nič. Ocitol som sa vnútri. Neviem ako, len som vedel, že už nie som na Zemi.

V tej miestnosti bolo svetlo, ale bez zdroja. A boli tam oni. Bytosti. Vysoké, takmer ako dospelí muži, ale ich koža bola tmavá, akoby šupinatá. Oči mali veľké, tmavé, bez bielka. Nevyzerali nahnevane. Len… ako keby ma pozorovali. Ako vedci v laboratóriu, keď skúmajú niečo, čo nechápu.

Nepamätám si presne, čo robili. Viem len, že som tam ležal a nedokázal som sa hýbať. Niečo mi robili, niečo skúmali. A potom… už len tma.

Ocitol som sa späť doma. Ráno som sa zobudil v posteli. Rodičia vraveli, že som prišiel večer domov, bledý ako stena, ale nič som im nepovedal. Ani som si na nič nespomínal. Len na ten pocit… že sa stalo niečo, čo nedokážem vysvetliť. Noci potom boli plné nočných môr. Prebúdzal som sa spotený, triasol som sa. A v ušiach mi stále znelo to… bzučanie.

Až o niekoľko rokov neskôr, keď som vyhľadal pomoc odborníka na hypnoterapiu, som sa rozhodol zistiť pravdu. Počas hypnózy sa mi začali vracať spomienky. Najprv hmlisto. Potom stále jasnejšie.

V tom tranzu som znova videl ten tanier, ten zvuk, tých tvorov. A zrazu – všetko zapadlo do seba. Akoby sa mi konečne otvorili dvere k tomu, čo som celé tie roky nosil v sebe, ale nechápal.

„Viem, že to znie neuveriteľne,“ povedal som hypnoterapeutovi, keď som sa prebral. „Ale teraz si konečne pamätám všetko.“

Rozbor prípadu Davida Seewaldta

Prípad Davida Seewaldta zaujal odborníkov aj médiá už krátko po tom, ako sa prvýkrát verejne spomenul. To, čo začalo ako spomienka tínedžera pod hypnózou, sa stalo predmetom vyšetrovania, polemík a dodnes sa spomína ako jeden z najpodivnejších prípadov údajných únosov mimozemšťanmi v Kanade.

Prvé vyšetrovanie

Po hypnóze, kde David opísal celý svoj zážitok do najmenších detailov, sa o prípad začal zaujímať nezávislý vyšetrovateľ Bill Allen z Kelowny. Ten pricestoval za Davidovou rodinou len niekoľko dní po incidente – presne 19. novembra 1967. Allen nebol žiadny fanatický „lovec mimozemšťanov“ – bol to seriózny amatérsky bádateľ, ktorý si zakladal na dôslednom zbere výpovedí a dôkazov.

Zaznamenal, že David nebol schopný rozprávať o tom, čo sa mu stalo, bez toho, aby ho to emocionálne nezlomilo. Pri opise “hluku” a “bytostí” sa uňho objavovala úzkosť, potenie a tras. Pre Allena to bol silný indikátor, že nejde len o výmysel alebo snahu o pozornosť. O všetkom viedol dôkladné záznamy, ktoré dnes kolujú v komunitách skúmajúcich únosy (tzv. „abduction researchers“).

Popis entít a ich význam

Najzvláštnejším aspektom výpovede bola podobnosť bytostí s tzv. reptiliánmi – čo je typ mimozemskej entity, ktorú hlásia viacerí svedkovia po celom svete. Ide o tvory s črtami plazov, často popisované ako vysoké, inteligentné, chladne pozorujúce, no bez emócií. Davidove opisy (výška, šupinatá pokožka, tmavé oči, “bzučanie”) sú znepokojivo podobné výpovediam z USA, Európy či Južnej Ameriky – aj keď v roku 1967 ešte len málo ľudí vôbec vedelo o pojme “reptilián”.

Zaujímavé je, že podobný “elektrický zvuk” opísali aj iní ľudia, ktorí tvrdili, že ich uniesli. Tento zvuk je opisovaný ako bzučanie, vibrovanie alebo dunenie bez jasného zdroja – niečo medzi zvukom včiel a statickým šumom. Hypotézy hovoria, že by mohlo ísť o vnímanie elektromagnetického poľa ľudským telom počas interakcie s technológiou, ktorú zatiaľ nepoznáme.

Psychológia vs. realita

Prípad Seewaldta bol neskôr predmetom debát aj medzi psychológmi. Zástancovia skeptickej teórie tvrdili, že chlapec mohol trpieť spánkovou paralýzou alebo prežitkom silného sna, ktorý sa v mysli dieťaťa zmenil na „spomienku“. Navyše, hypnóza ako nástroj obnovovania pamäti je spochybňovaná, pretože môže viesť k tzv. „falošným spomienkam“ – mozog si začne domýšľať príbeh, ak nemá úplný obraz.

Lenže v prípade Davida bol problém inde – on si na nič nespomínal celé roky. Mal len fyzické prejavy traumy, no konkrétne spomienky sa mu začali vracať až počas hypnózy. Navyše, jeho popisy boli konzistentné, podané bez známok fabulácie a opakovane potvrdzované, aj keď boli položené inak formulované otázky.

Prečo o ňom veľa ľudí nikdy nepočulo?

Na rozdiel od prípadov ako Travis Walton alebo Betty a Barney Hill, meno David Seewaldt nepreniklo do mainstreamu. Dôvod? Pravdepodobne kombinácia faktu, že bol veľmi mladý, prípad sa odohral v Kanade, a v tej dobe ešte médiá túto tému brali ako kuriozitu. Navyše, rodina Seewaldtovcov nechcela verejnosť a tlač, čo prípad automaticky odsunulo do úzadia.

Napriek tomu sa jeho výpoveď stala súčasťou viacerých podcastov, blogov, záznamov a archívov nadšencov UFO fenoménu. V posledných rokoch, najmä po popularite seriálov ako Unsolved Mysteries či The Phenomenon, sa záujem o „zabudnuté prípady“ ako ten jeho začal zvyšovať.

Záver

Príbeh Davida Seewaldta je desivý, ale zároveň fascinujúci. Či už ho vnímate ako skutočný kontakt s neznámom, alebo ako psychologickú reakciu na nevysvetliteľný zážitok, nemožno mu uprieť silu. Svedectvo tohto dnes už dospelého muža je mrazivé, konzistentné a dodnes nezodpovedané. A možno práve preto stále rezonuje.