Skutočná Enigma na Marse! Skladaná tehlová štruktúra zaráža výskumníkov z celého sveta

Vo vesmíre plnom ticha a záhad, na povrchu planéty, ktorá po milióny rokov leží zamrznutá v čase, sa objavilo niečo, čo popiera očakávania aj skúsenosti tých najskúsenejších vedcov. Obrázok zo sondy Mars Curiosity Rover, zhotovený 5. septembra 2020 (Sol 2873), zachytáva útvar, ktorý akoby nepatril do krajiny rozpraskaných skál a vetrom ošľahaných dún. Tento „kamenný objekt“ pripomína ľudskou rukou skladanú tehlovú štruktúru.

A nie – nejde o vtip, podvrh, ani o výtvor umelej inteligencie, hoci v dnešnej dobe je takmer nemožné veriť obrázkom bez overenia. Tento konkrétny záber je súčasťou oficiálnej fotodokumentácie NASA JPL-Caltech – zverejnenej v archíve snímok zo zariadenia Mast Camera (Mastcam) na palube rovera Curiosity.

O čo vlastne ide?

Na prvý pohľad vyzerá objekt ako vrstva hornín, ktorá bola zvláštne popraskaná alebo poskladaná. No keď sa pozrieme bližšie, niečo nesedí. Útvary sú rovnomerne uložené, niektoré časti sa zdanlivo prekrývajú, a celá štruktúra vrhá ostré tiene ako múrik alebo základy stavby.

Pozoruhodné je, že kamene na povrchu Marsu zvyčajne pôsobia chaoticky – príroda nemá rada pravé uhly, rovné línie a symetriu. No v tomto prípade sa zdá, že formácia tieto princípy narúša. Kamene sú ako keby naukladané v paralelných vrstvách, podobne ako starobylé základy budov, ktoré poznáme z vykopávok na Zemi.

Niektorí odborníci zo sveta alternatívnej archeológie hneď spozorneli. Mohlo by ísť o umelý objekt? O zvyšky stavby? Alebo o niečo ešte záhadnejšie?

Marťanská civilizácia: Mýtus alebo utajená minulosť?

Teórie o tom, že Mars mohol v dávnej minulosti hostiť inteligentný život, nie sú ničím novým. Od čias Percivala Lowella, ktorý pred viac ako storočím tvrdil, že na Marse existujú kanály, sa táto predstava usadila v kolektívnom podvedomí ľudstva.

Moderné technológie síce ukázali, že žiadne „kanály“ v podobe dopravných sietí na Marse nie sú, no zároveň priniesli zarážajúce množstvo dôkazov o prítomnosti vody, o sopkách, ktoré kedysi chrliť lávu, a o poveternostných podmienkach, ktoré by mohli umožniť život.

Ak existovala civilizácia na Marse, prežila by jej architektúra milióny rokov? Znie to šialene, ale keď si spomenieme na to, že aj na Zemi prežili pyramidálne stavby tisíce rokov v púšti, nie je nereálne uvažovať o tom, že v marťanských podmienkach – bez zrážok, rastlín či kyslíka – by sa mohli zachovať ešte oveľa dlhšie.

A tu sa vraciame k záberu zo Solu 2873. Je táto „tehlová štruktúra“ pozostatkom niečoho, čo tu kedysi stálo? Alebo len ďalší dôkaz toho, že ľudská myseľ hľadá poriadok aj tam, kde žiadny nie je?

Historické paralely zo Zeme

Zaujímavé je, ako veľmi táto formácia pripomína niektoré megalitické stavby z dávnej histórie Zeme. Napríklad v Peru nájdeme v Sacsayhuamáne štruktúry, ktoré zapadajú do seba s mikroskopickou presnosťou. Niektoré tehly na snímke z Marsu akoby presne pasovali jedna na druhú – podobne ako keby boli vyrezané a ukladané so zámerom.

V Japonsku sa zase nachádzajú tajomné podmorské štruktúry Yonaguni – ich pôvod je dodnes predmetom debát. Tiež pripomínajú umelé terasy a schodiská – presne ako formácie, ktoré na Marse vzbudzujú záujem.

Môžeme tieto javy porovnávať? Alebo ide len o optickú ilúziu, ktorá má s ľudskou civilizáciou spoločného menej, než by sme chceli veriť?

Čo hovoria odborníci z NASA?

Vedci, ktorí skúmajú Mars, sú pri hodnotení takýchto objavov opatrní. Vysvetlenie, ktoré najčastejšie uvádzajú, spočíva v prirodzenej erózii a vrstevnatosti hornín. Na Marse sa vyskytujú sedimentárne horniny, ktoré vznikali ukladaním vrstiev prachu, piesku a minerálov ešte vtedy, keď na planéte tiekla voda.

Tieto vrstvy sa neskôr mohli lámať v dôsledku tektonických pohybov, zmršťovania pôdy a extrémnych teplotných výkyvov. Výsledkom môžu byť presné línie a rezy, ktoré na pohľad pripomínajú stavebné materiály.

Ďalším vysvetlením je tzv. diagenéza – proces, pri ktorom sedimenty tvrdnú a menia sa na horninu. Tento proces môže vytvoriť štruktúry, ktoré pôsobia ako obdĺžnikové kamenné dlaždice, aj keď ide len o náhodu.

NASA si však vedomá toho, že takéto obrázky priťahujú pozornosť a špekulácie. Preto často vydáva vyhlásenia, v ktorých upozorňuje, že ide o „pareidóliu“ – psychologický jav, kedy mozog rozoznáva známe vzory tam, kde v skutočnosti nie sú (napr. tvár v oblakoch či zvieratá v štruktúre dreva).

Ale… čo ak?

Ak však obrázok ponecháme bez okamžitého racionalizovania, ostáva nám niekoľko nevyjasnených otázok:

• Prečo sú niektoré kamene zdanlivo „zarovnané“?
• Prečo vrhajú tieň, ktorý pripomína previs?
• Prečo sa podobné „architektonické“ formácie objavujú na rôznych miestach Marsu, vždy len v jednotlivých exemplároch, ako keby išlo o trosky?

Je to len náhoda? Alebo… sa pozeráme na kamenný odkaz niekoho, kto tu bol pred nami?

V teóriách o Marse existuje hypotéza o tzv. mikrocivilizáciách, ktoré mohli obývať planétu v dávnej minulosti, no ich technológie boli výrazne odlišné – možno ani nepotrebovali kovové stavby, možno pracovali s horninou priamo. Niektorí teoretici tvrdia, že išlo o „biologické civilizácie“ – organizmy s vlastným spôsobom výstavby, možno aj s ekologickým spôsobom života, ktorý nezanechal stopy, aké poznáme.

AI a dnešná doba: Mätúca realita

Zaujímavé je, že mnohí ľudia v prvej chvíli neverili, že obrázok je skutočný. V čase, keď je možné jedným klikom vygenerovať falošné zábery mimozemských miest, UFO nad pyramídami alebo „marťanské potvory“, pôsobí tento reálny záber ako výkrik pravdy v mori umelých výmyslov.

To, že ide o overený snímok NASA, dáva tomuto prípadu váhu, akú máloktorý obrázok má. A práve to spôsobuje, že nadšenci, konšpirátori aj vedci zbystrili pozornosť.

Čo ak nevieme všetko?

Marťanský povrch je obrovský. Rover Curiosity za viac ako dekádu prešiel len niekoľko desiatok kilometrov. Kamery zaznamenali tisíce záberov, no takýchto zvláštnych formácií je len niekoľko.

To, že niektoré z nich pripomínajú stavebné štruktúry, technické artefakty, dokonca mechanické súčasti, môže byť náhoda. Ale zároveň to môže byť prvý dôkaz toho, že naša civilizácia nie je prvá, ktorá sa pozerá do vesmíru s otázkou: „Sme sami?“