Najzáhadnejší prípad UFO v Československu? Chlapec videl čosi, čo nedáva žiadny zmysel!

Zdanlivo obyčajné ráno…

Písal sa 7. október 1938. V obci Slatiny na Jičínsku sa schyľovalo k východu slnka. Vojna už visela vo vzduchu, no deväťročný školák S.K. mal v ten deň zažiť niečo, čo mu zostane v pamäti do konca života – nie vojenský pochod alebo znepokojujúce správy z rozhlasu, ale niečo úplne iné. Niečo, čo sa nepodobalo ničomu, čo dovtedy poznal. Niečo, čo ho bude mátať celé desaťročia.

O mnoho rokov neskôr, v roku 1992, sa už dospelý muž a bývalý vojenský meteorológ rozhodol svoj zážitok spísať a zveriť sa projektu Záře. Jeho detailné svedectvo sa zaradilo medzi najstaršie zdokumentované prípady neidentifikovaného lietajúceho objektu v Českej republike – a zároveň medzi tie najtajomnejšie.

Červená žiara, ktorá nebola ranným súmrakom

Ešte predtým, než sa na horizonte objavilo slnko, zbadal S.K. zvláštnu, kolísavú červenú žiaru. Najprv to vyzeralo ako obyčajné ranné červánky, no intenzita a tvar sa menili. Neskôr pripomínala skôr lesný požiar než čokoľvek prirodzené. Zo žiary sa po chvíli vynorila červená guľa – tak výrazná, že ju pozorovateľ prirovnal k trom až štyrom vychádzajúcim slnkám spojeným do kruhu.

Guľa sa zrazu odlepila od horizontu a začala sa rýchlo približovať. Menila farbu z červenej do oranžovej a pohybovala sa takmer priamo smerom k nemu. Malý S.K. vybehol z domu, zaujal pozíciu pri rieke Cidline a sledoval, ako sa objekt stáča smerom k lesu. Zrakom mu neušiel ani fakt, že guľa bola akoby obklopená rotujúcimi šedočiernymi lúčmi, ktoré nazval „pádla“.

Svet ako cez červený filter

Zrazu sa všetko okolo zmenilo. Krajinu zaplavila červená žiara. Domy vo vedľajšej časti obce sa „kúpali“ vo zvláštnom svetle. Chlapec cítil, že ho niečo obklopuje – ako keby sa celý svet prepol do iného režimu videnia. Vnímal všetko ako cez červený filter. Nebolo to nepríjemné, ale určite to nebolo prirodzené.

Zo žiary sa začali zjavovať dlhé tenké „pádla“, ktoré sa otáčali a prechádzali okolo neho. Boli mierne zaoblené, matné, miestami priehľadné, inokedy celkom tmavé. Vznikal pocit, že krajina okolo sa pomaly stráca v červeno-čiernej hmlovine. Bolo to krásne… a desivé zároveň.

Zvláštny pokoj a ešte zvláštnejšie ticho

S.K. necítil žiadne teplo, ani chlad. Vzduch sa nehýbal. Nebol tam vietor, nebola tam hmla, nič. Len to zvláštne svetlo a ticho. A potom, keď sa lúče začali točiť rýchlejšie, dostal strach. Z ničoho nič ho napadlo: „Utekaj!“ – a nohy ho poslúchli. Bežal ako o život, ukryl sa za strom a snažil sa upokojiť.

Záhadné zmiznutie a nový výskyt

Skrytý za stromom, zadychčaný a plný strachu, S.K. počítal v duchu do sto. Pri čísle 77 sa odvážil pozrieť. A to, čo videl, bolo ako z iného sveta. Záhadná guľa nezmizla. Teraz sa vznášala nad osadou Slatinky, na juhu, tesne nad stromami, a pomaly sa pohybovala smerom na východ. Už nebola taká žiarivá ako predtým – bledšia, ale stále rozoznateľná. Zdalo sa, že stúpla vyššie a vzdialila sa asi na 1 až 1,5 kilometra.

Pozoroval ju ešte približne minútu a pol, kým nezmizla za vrcholkami stromov lesného kopca s kótou 288 metrov. Ako sa guľa vzďaľovala, pocit napätia pomaly ustupoval. Krajina sa začala vracať do normálu. Keď UFO zmizlo, slnko už vychádzalo z opačnej strany obzoru, akoby celé divadlo prebiehalo presne v okne medzi tmou a denným svetlom.

Zakázaná pravda

S.K. sa vrátil domov. So všetkým sa zveril otcovi. No reakcia nebola taká, ako dúfal. Otec mu neveril. Tvrdil, že si to celé vymyslel, a zakázal mu o tom hovoriť. A aby toho nebolo málo, dostal zákaz opúšťať ráno chalupu. Detské sklamanie z nedôvery sa zmenilo na mlčanie. A to mlčanie trvalo dlhé desaťročia.

Až o viac než päťdesiat rokov neskôr, v roku 1992, sa S.K. – už ako penzionovaný podplukovník v zálohe a bývalý letecký meteorológ – rozhodol svedectvo napísať a zaslať výskumnému tímu Projektu Záře. Podrobne opísal nielen samotné pozorovanie, ale aj celé územie, kde sa udalosť odohrala. Dokonca vytvoril mapku a prešiel si znova trasu, ktorou sa guľa pohybovala.

Anomálie v krajine

Po rokoch sa S.K. rozhodol vrátiť na miesto činu. Keď prešiel lesom v smere, ktorým UFO odletelo, niečo ho zarazilo. Našiel tam čerstvé záseky v mlází, ktoré neboli v súlade s plánom ťažby dreva. Hoci sa plán vytvoril už v roku 1988 a mal platiť na desať rokov, najväčšie výruby sa sústredili práve na trase letu objektu.

Okrem toho zaznamenal zvláštne biologické anomálie – rakovinu dubov, zvýšený výskyt tzv. ochmetu („gulí a košťat“) – parazitických útvarov, ktoré deformujú rastliny. Prítomnosť týchto fenoménov v priamej osi letu UFO ho šokovala. Niektoré z týchto znakov sa podľa neho dali vysvetliť len vplyvom silného a neznámeho žiarenia.

Nezávislé svedectvá a tajomné noviny

S.K. spomenul, že jeho otec mu kedysi povedal, že podobný jav v ten deň pozoroval aj niekto pri Rožďaloviciach – alebo priamo v tejto obci. Navyše, o neznámom objekte údajne informoval aj vtedajší denník „České slovo“. Nie je však jasné, či tento článok niekto zachoval.

Spomínal aj to, že podobný objekt mal byť v tom istom období pozorovaný pri Neratoviciach. Z toho vyplýva, že nešlo len o jednu náhodnú halucináciu malého chlapca – ale možno o väčší úkaz, ktorý zasiahlo viacerých svedkov, hoci oficiálne sa nikde podrobnejšie nespomína.

Z oblohy do služobného denníka

S.K. nebol obyčajný človek s bujnou fantáziou. Po rokoch sa z neho stal profesionál – letecký meteorológ československej armády. Dvadsať rokov pracoval na radiosondážnej stanici, zodpovedal za aerologické merania a pozorovania atmosféry. Inými slovami – „dívať sa na oblohu“ bolo jeho povolanie.

A hoci odpozoroval nespočetné množstvo meteorologických javov, nikdy – ani raz – sa už nestretol s ničím podobným tomu, čo videl ako dieťa. Nikdy mu to neoznámili ani jeho podriadení, nikdy to nebolo zachytené prístrojmi. Táto udalosť ostala izolovaná, ako výkričník v čase, bez akéhokoľvek racionálneho vysvetlenia.

S.K. preto vo svojom liste uvádza veľmi jasne: „Celou svojou životnou prácou a osobou ručím za pravdivosť tejto správy.“ A keď takto hovorí človek, ktorého kariéra závisela od objektívneho pozorovania atmosférických podmienok, je ťažké nad tým len tak mávnuť rukou.

Fyzikálne zvláštnosti bez fyziky

Na svoje pozorovanie sa S.K. pozeral aj z pohľadu fyziky. A práve to, čo v ten deň zaznamenal – alebo skôr nezaznamenal – bolo ešte podivnejšie než samotná guľa.

Nebol tam vietor. Nebol tam chlad ani teplo. Netvorila sa hmla, nevznikali rosy, žiadna inovať. Vzduch bol ako „mŕtvy“. Ani len náznak podtlaku, ktorý by človek očakával, ak by objekt uvoľňoval energiu. Nešlo ani o klasické svetelné žiarenie – napriek silnej červenej žiare nedochádzalo k oslepeniu či únave očí.

Bolo to, akoby prišiel iný druh svetla. Niečo, čo sa vymykalo bežným fyzikálnym zákonom. Svetlo, ktoré neosvetľovalo, ale pohlcovalo. Realita zrazu prestala fungovať podľa známych pravidiel.

Pádla z tieňa a rotujúci závoj

S najväčším znepokojením opisoval tzv. „pádla“. Tenké šedočierne výbežky, ktoré sa točili a vytvárali rotujúci efekt. Vyzerali ako laloky, ktoré sa okolo neho kĺzali zozadu, mierne stúpali, a potom mizli z dohľadu. Občas medzi nimi prebleskla krajina – červená a pokrivená – čo v ňom vyvolávalo pocit, že sa svet akosi „láme“.

A potom – tma. Nie obyčajná tma, ale absolútna čiernota. Žiadne svetlo, žiadna orientácia. Iba panika. Tá ho donútila k úteku, slepo, len podľa pamäte. Zvláštne však bolo, že pohyb mu nerobil problém. Ak by išlo o zónu silného magnetického poľa, elektromagnetický výboj alebo vakuum – logicky by sa mu ťažko dýchalo alebo pohybovalo. Ale nič z toho nenastal.

Všetko pôsobilo ako holografická ilúzia – no bola skutočná. Neprítomnosť klasických fyzikálnych sprievodných javov naznačuje, že mohlo ísť o technológiu úplne mimo nášho súčasného chápania.

Denné svetlo, ktoré nebolo denné

Jedna z najpozoruhodnejších častí svedectva je vyhlásenie, že hoci išlo o ranné pozorovanie, všetko bolo dobre viditeľné – denné svetlo už nastupovalo. A práve to bolo na tom najdesivejšie. Nie tmavá noc, kde si možno človek niečo domyslí, ale úplne jasný, reálny deň.

S.K. poznamenáva: „Denné svetlo bolo na veľkej ploche úplne prežiarené zvláštnym červeným médiom.“ A podľa neho – napriek všetkému – to médium pôsobilo neškodne. Aspoň na prvý pohľad. Pretože pri čiernych paprskoch… tam si už istý nebol.

Zjav, ktorý nikdy nezmizol

Aj keď sa guľa napokon stratila za stromami a deň pokračoval ako každý iný, pre S.K. sa niečo navždy zmenilo. Zdanlivo obyčajné ráno sa stalo hranicou medzi detstvom a zvedavosťou, medzi poznaným a neznámym. Čosi sa dotklo jeho reality – čosi, čo sa vymykalo učebniciam, fyzike aj zdravému rozumu.

Čo to bolo? Prečo sa to objavilo práve tam? A prečo ho to nezasiahlo – a zároveň zasiahlo tak hlboko? Odpovede nikdy neprišli. A možno ani nemali.

S.K. sa k pozorovaniu nikdy nepridal ako fanatik. Nikdy neprepadol senzáciám ani nepôsobil dojmom niekoho, kto chce získať pozornosť. Naopak – celé roky mlčal. Svoj príbeh zveril svetu až ako dospelý muž so železnou disciplínou, skúsenosťou vojenského pozorovateľa a dôstojnosťou, ktorá z neho priam sálala.

Mimozemský návštevník alebo pozemská anomália?

Dodnes sa nenašlo žiadne racionálne vysvetlenie toho, čo sa v Slatinách v októbri 1938 odohralo. Teória meteorologického balónu padá – už len kvôli rýchlosti, pohybu a zmene trajektórie. Rovnako aj hypotéza o bolide – meteor by nebol viditeľný tak dlho a neprodukoval by plynulé manévre. Kulový blesk? Možno – ale aj ten má životnosť pár desiatok sekúnd, nie osem až desať minút.

Zostáva teda to, čo S.K. sám nazval – anomálny jav. Niečo, čo nevieme zaradiť. Niečo, čo pôsobilo skôr ako technologická manifestácia, než prírodný úkaz.

Súčasná veda nemá pojmy pre červené svetlo, ktoré nemení teplotu. Nemá popis pre rotujúce čierne „pádla“, ktoré sa vznášajú bez známeho zdroja energie. A už vôbec nemá odpoveď na to, čo sa stane s realitou, keď sa cez ňu niečo také preženie.

Stopy, ktoré nikto neodstránil

Záseky v lese. Choroby stromov. Ochorenie dubov. Ochmet – parazit rastúci vo väčšej miere na miestach, kde prešiel objekt. To všetko nie sú len náhody. Možno… možno sú to zvyšky niečoho, čo tam zanechalo stopu.

Ako popálené okraje v laboratóriu po výboji. Ako magnetizované kamene po prelete objektu. Ako mŕtve miesta v prírode po jadrovej skúške, ktorá „vraj neprebehla“.

A možno – ako odtlačky prstov, ktoré tam niekto zámerne nechal, aby sme sa raz pýtali: A čo ak to naozaj prišlo zhora…?

Záver bez bodky

Príbeh S.K. ostáva dodnes nevyriešený. Je ako zabudnutý spis v archíve, ktorý občas niekto otvorí – a pocíti závan čohosi, čo presahuje hranice nášho chápania. Možno raz budeme mať technológiu na to, aby sme spätne pochopili, čo sa vtedy nad Jičínskom stalo. Možno nie.

Ale dovtedy bude príbeh červenej gule zo Slatin žiť ďalej. Medzi riadkami. V archívoch. A možno aj v pamäti tých, čo sa občas ráno pozerajú na obzor a majú pocit… že sa tam niečo pohlo.

Poďakovanie

Za možnosť čerpať z tohto fascinujúceho a dôsledne zaznamenaného prípadu patrí obrovské poďakovanie Projektu Záře, ktorý sa dlhé roky venuje výskumu anomálnych javov a zachovávaniu výpovedí svedkov. Bez ich práce by mnoho podobných prípadov upadlo do zabudnutia.